fajn, mýlila som sa. tento príbeh je hovadina, ktorú odmietam ďalej písať.
adios

Výkrik nahnevaných motýľov (9)

Vlastne ani neviem prečo som odišla. Neviem čo ma to napadlo sa jednoducho otočiť, otvoriť dvere a ocitnúť sa zasa v Paríži v pozícií votrelca lebo som po boku nemala svoj chodiaci prekladač a nemala som ani chuť sa s týmito ľuďmi spriateliť. Ani oni so mnou. Nevedela som v tú chvíľu ani kam ísť, lebo všetko čo som so sebou mala boli mobil, doklady, kreditka a pár handier, ktoré sa už krčili v kufri. Nemala som ani ubytovanie, ani letenku domov a chumáčoch snehu sa začal rodiť strach. "Čo teraz, ty hlupaňa?" zasyčala som na seba a poponáhľala sa do najbližšej vyprázdnenej kaviarne, lebo mi začínali omŕzať prsty. O tom, že by ma Francúz šiel hľadať som pochybovala. To nie je jeho štýl. Ak som raz odišla, tak som pre neho bola mŕtva. V tomto bol jednoznačný. Nemala som teda kde stráviť noc. A na druhý deň nelietali lietadlá lebo bol ďalší bezvýznamný sviatok. A vtedy sa oddychuje. Piloti sa vykašlú na každú ľahkomyselnú kravu, ktorá to zasa celé pokašľala a sadnú si do kresla s pivom v ruke a budú pozerať filmy, ktoré už dávno videli. "Oni aspoň majú kde bývať," s výsmechom sa mi ozval môj vlastný zdravý rozum. Ani som nevedela, že ešte existuje. 

Prišla ku mne otrávená čašníčka a začala na mňa hovoriť po francúzsky. Prevrátila som oči. Mala som sedieť doma na zadku. "I don't understand you, sorry. Can we talk in English?" pokúsila som sa o zdvorilý úsmev. "Would you like to order?" zatiahla so smiešnym prízvukom a bez úsmevu. "Bottle of red wine, thank you." Odplávala bez toho aby sa ma opýtala aký druh vína to vlastne chcem. Červené je pritom taký široký pojem. Možno mi prinesie špeciálny výber podniku, lebo vyzerám zúfalo. Možno mi prinesie malinovku, lebo vyzerám mlado. Možností je toľko ako druhov vína. "Možností je skoro toľko ako tvojich chýb za dnešný deň," opäť sa ozval môj rozum. To na seba musím byť taká zlá?! Čašníčka sa nakoniec vrátila aj s kvalitne vyzerajúcim vínom a naliala mi do pohára degustačné množstvo. Usmiala sa pri pohľade na môj bordový náhrdelník. "You like red, I suppose." "Yeah, I like red. And alcohol. So red alcohol is nothing but perfect," zahlásila som s nezáujmom. "And thank you again." Znova odišla nechávajúc ma samú len s mojim takmer prázdnym pohárom. Na degustáciu som nemala náladu. Doplnila som svoj pohár takmer po okraj a rovnako rýchlo ho aj vyprázdnila až ostali bordové šmuhy len na okraji. Od môjho rúžu, ktorý mal rovnaký odtieň. S alkoholom sa tentoraz nič nezlepšilo. Len ma to nútilo myslieť na to, že som hlúpejšia ako najhlúpejší hlupák na svete. Zaneprázdnená pitím jedného pohára za druhým som si ani nevšimla kedy si na stoličku oproti sadla moja dávna priateľka láska. 

"Už zasa si tu?" zavrčala som na ňu s malým trpkým úsmevom.

"Nikdy som neodišla, ak si si nevšimla," povedala dokonalo vystretá na stoličke. Rýchlo som prebehla zakaleným pohľadom stôl, ale krabičku šťastia som nikde nevidela. Naopak, ani tie jej kufre mučenia tam neboli. Len ona. Elegantná a štíhla s inteligentnými no predsa tak láskavými očami. 

"Ale mohla by si, občas ťa mám plné zuby," povedala som jej narovinu. Ale na to ona musí byť zvyknutá. 

"Ale aj tak ma miluješ," roztiahla víťazne ruky. 

"Veď lásku sa dá iba milovať, či nie?" 

"Sama si daj odpoveď. Milovala si vždy lásku či si ju niekedy chcela zabiť?" usmiala sa tajomne. Tak som si v hlavne premietla moju prvú samovraždu keď som ležala zasypaná v snehu. Potom na druhú samovraždu keď som už mala nôž tak blízko zápästia. Vtedy som chcela zabiť lásku. No a potom sa mi do hlavy votrela moja tretia samovražda. Let do Paríža. Lenže vtedy som chcela lásku získať. A teraz tu sedí so mnou. Živá, hmotná. Môžem sa jej dotknúť keby som chcela ale vyžaruje z nej taká aura, že sa neodvážim. 

Láska vytiahla z vrecka na saku tú malú maličkú krabičku. Ukázala mi ju, pohladila maličkú úžinu medzi vekom a dnom a hneď ju zasa zaklapla až to tichučko cvaklo. 

"Bola otvorená?!" zalapala som po dychu. Láska nebadateľne prikývla. Vyzeralo to až smutne. "Nerada dávam tak málo šťastia. Tak strašne nerada." 

"Ďakujem, slečna, veľmi pekne ďakujem. Môžem jednu otázku?" značne pookriata som sa veselo spýtala. "V akom vzťahu ste s nenávisťou?" 

Láska sa usmiala. "Ach jaj, láska a nenávisť. A nie je to hádam to isté?" Bola som priveľmi šťastná na to, aby som hlbšie rozoberala jej nezmyselnú a predsa tak pravdivú odpoveď. 

Láska sa postavila zo stoličky a ja s ňou. Spoločne ako najlepšie priateľky sme vypochodovali bez platenia z kaviarne a ja som ju odprevadila ešte pár krokov. "Ja už pôjdem. Ale aj tak budem stále tu. Moje deti musia z niečoho žiť," nasadila si rukavice z červenej kože. "Vaše deti?" nepochopila som. Láska má skutočné deti? "Motýle predsa, ty vieš o nich najviac ak sa nemýlim," usmiala sa veselo. Obrátila sa na odchod, ale nakoniec sa ešte raz otočila aby mi venovala hĺbavý pohľad. "Nezabúdaj, že šťastie je len predzvesťou nejakej katastrofy." 

Z ulice v ktorej zmizla sa v rovnakej chvíli vynoril Francúz. Snáď akoby to bola jedna a tá istá osoba. 

Výkrik nahnevaných motýľov (8)

Nanešťastie, prvá vec, ktorú so ráno urobila bolo, že som vzala do ruky telefón a skontrolovala existenciu trojjazyčných esemesiek. Boli tam. Svietili na najnižšom jase, lebo telefón sa od zimy rýchlo vybil. Boli presne také, aké som si ich len nejasne pamätala, lebo mozog som mala otupený alkoholom. Neviem, čo myslel tým stay. Nemám ani tušenia. Viem len to, že moja odpoveď by bola áno aj bez alkoholu. Bez presviedčania. Aj bez Je t'aime. Lenže toto nemohlo ostať len tak. Proste nie.

We need to talk. 

Yes, I agree. 

But we need to talk NOW. 

So?

You're in France, I suppose. 

Problem?

No. 

You know where I'm going to wait. 

A tak som samú seba našla na letisku s narýchlo vytlačenou letenkou do Paríža. Nemala som s tým najmenší problém. Zbalila som si malý kufor, hodila si na seba niečo slušné a teplé a už som sa vlakom viezla do Viedne odkiaľ mi letelo lietadlo. Môj druhý výlet do Francúzska. Nemala som pochybnosti, že sa tam z toho všetkého vysomárim. Nikdy som nemala problém zorientovať sa. A vedela som aj presné miesto, kde bude Francúz sedieť so založenými rukami. Bála som sa skôr, že mamu porazí keď si nájde moju esemesku o náhlom odchode. Ešte si na to nezvykla a ja som jej sľúbila, že za ňou prídem a poprajem jej šťastný nový rok. Sáre som sa ešte neozvala. Využila som na to tú kopu času, ktorú som mala kým som čakala v hale. 

"Ahoj, Sára," ozvala som sa jemne.

"Čauko," odzdravila nadšene. Byť tak taká bezstarostná ako ona. 

"Počuj, je mi to vážne ľúto, ale musím ten dnešný večer zrušiť," pokúsila som sa o ľútostivý tón. Čo mi nešlo. Na to som bola až priveľmi nadšená svojou neočakávanou cestou. 

"Blázniš?" vyhŕkla nahnevane. "Skoro som sa celá rozpredala aby som našla také dobré miesto."
"A som ti vďačná a naozaj, naozaj ma to mrzí, ale niečo mi do toho vošlo."
"Tak to by ma zaujímalo, čo je zrazu také dôležité," zatiahla ironicky.
Zhlboka som sa nadýchla a potichu povedala, že práve sedím na letisku a o  pol hodinu letím do Paríža.
"Tak si to uži," zavrčala. "A vďaka, že si mi o tom dala vedieť tak skoro." A zložila. Budem si mať u nej čo žehliť. Alebo aj nie. V skutočnosti je Sára to posledné, čo ma trápi.

Prechádzať sa po pol roku Parížom bol úžasný pocit. Ako keď sa zrazu objaví stratený priateľ a s ním aj všetky pekné spomienky. Preto keď som pomaly kráčala po tenkej vrstvičke snehu pomedzi elegantných Parížanov v hlave mi behali len spomienky, ktoré mali niečo dočinenia s Francúzom. Našťastie to boli zväčša tie šťastné. Ako som sa tadeto prechádzala s ním. Ako stále niečo drmolil po francúzsky a ja som sa len smiala, lebo som nemala tušenia či mi nadáva alebo vyznáva lásku. Ako sme permanentne každých desať minút zablúdili lebo bol príliš hrdý, aby sa opýtal. Ako sme zabočili presne tam kde som teraz zabočila ja, do vedľajšej ulice, ktorá viedla ďaleko od centra. Naľavo, skrčená medzi dvoma butikmi s výraznými výkladmi stála maličká útulná kaviareň. Bola otvorená aj dnes, viselo to na hnedej nevýraznej tabuľke, ktorá, samozrejme, bola po francúzsky, ale bola takto otočená vždy a Francúz mi ju preložil. Vošla som dnu so širokým bielym úsmevom a zvonček nad dverami ticho zacengal. Zodvihli sa dve hlavy, lebo viac ich tejto rozkošnej kaviarničke s piatimi malým stolíkmi ani nebolo.
"Tu es plus belle que le dernier temps je t'ai vu, ma chérie." povedala majiteľka a Francúz jemne nadvihol kútiky úst a zahľadel sa mi do očí: C'est ça". A hoci som im nerozumela, došlo mi, že sa bavia o mne preto som vyčarila jeden zo svojich širokánskych úsmevov. Lebo po dlhom čase, po týždňoch strávených v byte som bola konečne aspoň trochu šťastná. A to mi Francúz, ešte nepovedal ani slovo.
"Hallo, kann ich sich hinsetzen?" spýtala som sa s úsmevom a ukázala na stoličku.
"Bien sûr, ici c'est pour vous tourjours libre," vľúdne prikývol s veselým úsmevom a ja som sa tvárila, že presne viem čo hovorí, zložila si kabát a šál a sadla si oproti nemu na stoličku s mäkkým teplým vankúšom.
"Čo ťa privádza do Paríža, Nemka?" spýtal sa po chvíľke ticha v ktorom ma prepaľoval intenzívnym pohľadom. "
"Vieš, že ani neviem, Francúz? Môj známy vyjadril istú...prosbu o moju prítomnosť v tomto čarovnom meste. Čo by som to bola za človeka, keby som odmietla?" poklepkávala som prstami po stole nejakú melódiu, ktorá sa mi sama strkala do mysle.
"Hlavne by si bola hlúpa, Nemka, lebo novoročný ohňostroj v Paríži si sem chodí vychutnať veľa turistov."
"A my obaja vieme, že vôbec nie som hlúpa, tak som tu. Nechávam sa mučiť znepriateleným národom a sladkými slovami. Povedz mi, kedy som vlastne kývla na túto návštevu?" prestala som sa usmievať a aj majiteľka v mäkkom kresle za pultom zbledla pri náhlej zmene môjho tónu.
"Ráno, keď si zúfalo kontrolovala moju existenciu po šťastnom, najšťastnejšom večere." on sa usmievať neprestal. Sedel so zdvihnutou hlavou a prsty mal spojené na hrnčeku so zeleným čajom.
"Tvoju existenciu nekontrolujem zúfalo, ale s nádejou," opravila som ho. Opravovať ho, keď urobil chybu bolo najväčšie potešenie, lebo chyby nerobil často.
"Lebo nádej umiera posledná?"
"Lebo nádej je posledné čo mi ostalo, keď všetko zrazu zmizlo."
"Čiže som to povedal dobre."
"Lenže ja nádej nechcem! A nechcem ani motýle, ani srdce. Nechcem už vôbec nič, len život, ktorý som žila predtým," pomaly som začínala kričať, preto som sa zhlboka nadýchla a zavrela oči nech to všetko najskôr vyprchá. Nesmiem byť zlá, nechcem byť zlá.
"Prázdny život? Sama v byte v centre akože veľkomesta, bez priateľov, bez lásky? Taký život ti chýba?" odfrkol posmešne.
"Život bez srdca. Nechcem nič viac," zamrmlala som potichu.
"Tak choď domov. Sľubujem, že už ti nezabránim v žiadnej samovražde," ukázal von, kde znova začínalo snežiť a svetlo striedalo príjemné zimné šero.
A teraz čo, motýle moje? Čo chcem?

Výkrik nahnevaných motýľov (7)

Ten večer som strávila v bare ako skoro každý iný. Pred sebou shot vodky, na tvári nečitateľný výraz a skôr či neskôr aj obsadená stolička vedľa mňa. Ľudia, korí si vedľa mňa sadali boli na tom zväčša rovnako ako ja. Niektorí odkopnuté handry, niektorí chudáci so zlomeným srdcom. Osamelí, zlomení, dokopaní, smutní. Niektorí boli na tom lepšie ako ja a iný také šťastie nemali. Padnúť pod hranicu môjho smútku muselo byť veľmi, veľmi zlé. Sama som nechápala aký život majú ľudia sediaci vedľa mňa a pritom vyzerali tak pokojne. Popíjali pohár drahého bieleho vína, občas sa dokonca usmiali snáď akoby chceli nielen mňa, ale aj celý svet presvedčiť o tom, že vlastne nezomierajú. Ale ja som ich prekukla. Ja a len ja, najlepšia kamarátka s depresiou, milenka smútku. Biele víno si strčte, povedala som nejednému. Úsmev ešte hlbšie, dodala som.
"Zomierate, môj milý, a na svete nie je nikoho kto by vám pomohol. Len vy sám." Mladý muž, ktorý sedel v ten večer vedľa mňa sa prudko vystrel na stoličke v očividnom šoku z pravdy, ktorú som mu chrstla do tváre.
"Čo prosím?" opýtal sa potichu, celkom potichu, takmer nečujne, no predsa nahnevane. Emócia. Konečne.
"Dobre ma počujete. Už vidím smrť ako rozťahuje náruč, prikŕča sa aby pád do jej čierneho náručia čo najmenej bolel. Ten pád by vážne nebolel, pichol by ako ihla s očkovaním, ako nevinná zablúdená včela. Ak nechcete fyzickú bolesť, skočte, je priamo tu. Stojí na ceste v podobe rýchleho vodiča. Číha v kríkoch ako násilný zlodej. Roztiekla sa do všetkého alkoholu za barom a pomaly sa nabíja statickou elektrinou aby udrela ako blesk. Všade, všade, všade. Ale naozaj si myslíte, mladý muž, že fyzická bolesť je najhoršia? Pád nebolí, nie. Ale po páde nasleduje ticho. A ticho vyvoláva strach a strach privoláva myšlienky. Úplne všetky. Dobré aj zlé. Zlé najčastejšie. Bolí vás to teraz? Tak potom sa tešte na to, čo príde potom."
"Ako môžete vedieť čo je to umrieť a pritom nebyť mŕtva?" spýtal sa muž prekvapene. Na bar položil prázdny vínový pohár.
Strelila som do seba vodku, zoskočila z vysokej stoličky, uhladila si čierne šaty, jemne nezdravo krátke na december a navliekla sa do kabáta a šálu. Muž vedľa mňa mi podal sivý klobúk a kabelku. Na perách mal chuť nezodpovedanej otázky.
"Chvíľu som bola mŕtva. Iba tak trochu."
"A čo vás vyliečilo?"
"Alkohol. Môj posledný priateľ," uškrnula som sa trpko. Naklonila som sa k mužovi, jemne mu omotala ruku okolo krku a do ucha mu zašepkala pár zázračných slov: "Dnes večer sa nezabíjaj, prosím." 
Každý z nás by mal mať svojho osobného Francúza. A ak si ho nenájdeme, musím zatiaľ stačiť ja. Viem veľmi dobre, že ten muž sa nezabil. Nikdy so ho už nestretla, nevedela som ani jeho meno. Ale jediná prosba môže zabiť smrť. A možno som ho prosila aby to neurobil dnes, ale čo neurobíme dnes, neurobíme ani zajtra. Nikdy. Aj Francúz to vedel, keď mi písal svoju prosbu. Kurva, ako dobre to len vedel.

"We were just kids trying to fall in love."  napísala som na číslo, ktoré som vedela naspamäť aj odzadu.
"We fell little too hard." prišla mi rekordným obratom odpoveď. Neodpovedala som.
"If I told you I love you, would it make you wanna stay?" 

"You are the one who left. And don't even mention I love you." 

"If I told you je t'aime, would it make you wanna say ich liebe dich?" 

"I'm drunk, in love and dead. Of course it would." 
Odpoveď mi neprišla.

Výkrik nahnevaných motýľov (6)

Samú seba som našla v bare s dávnou priateľkou, ktorá akoby za toho tri a pol mesiaca čo sme sa nevideli zožrala všetku múdrosť sveta a mala tendenciu mi stále niečo vyčítať. Náš telefonický rozhovor prebiehal asi takto: "Ahoj, máš dnes čas?" spýtala som sa jej so všetkým entuziazmom, ktorý som v tebe nahrabala po pokuse o samovraždu.
"Čo ťa prinútilo sa mi ozvať?" akože veľmi prekvapene mi odpovedala drzou otázkou.
"Prepadla ma vôľa žiť. Tak máš čas?" povedala som už menej prívetivo.
"Až večer." Bože, ten namyslený tón. Dobre som vedela, že má času od rána do večera habadej len sa snaží byť dôležitá.
"Tak zájdeme večer na drink, dva?" povzdychla som. Posledný návrh, potom na to kašlem a pôjdem sama.
"Pod hodinami, o deviatej," kývla nakoniec bez náznaku záujmu.
Bola som istá, že je celá bez seba. Vždy bola. Svojho času som bola kapacita a byť so mnou za dobre bolo považované za istý druh hrdinstva. Nikto so mnou nikdy nevydržal dlho a to z toho prostého dôvodu, že som mala vo zvyku stupňovať sarkazmus priamoúmerne s narastajúcimi sympatiami. To len ľudia nevedeli pochopiť, že moja odpornosť je vlastne prejavom náklonnosti. Nakoniec, stále to sú ľudia. A práve táto moja priateľka bola taká nula, že to so mnou vydržala až do konca. A ja som bola taká ohromená, že som si ju nechala ako trojnohé šteňa z útulku.

V ten večer som sa vychystala do mesta ako na bitevné pole. Sukňa, výstrih, opätky, kučery, tmavé oči, červený rúž. Ani som si nemyslela, že ešte môžem vyzerať dobre, ale s každou vrstvou mejkapu akoby sa formovala na mojej tvári nielen krása ale aj nepriepustná maska. S takou maskou by nikto netipoval, že pred necelým dňom som stála  kúpeľni s nožom pri zápästí pripravená zatiahnuť. Dokonca ani ja nie. Odraz v zrkadle bol tak presvedčivo podobný môjmu šťastnému nezdevastovanému ja, že som mala chuť sa usmiať. Ale akonáhle som odvrátila zrak od svojho odrazu v zrkadle, videla som sa zasa len ako tú mátohu s vlasmi takmer tak pomotanými ako myšlienkami. Ale tak ma tá mrcha nemohla vidieť.
"Som tá, čo som bývala. Som tá, čo som bývala," snažila som sa presvedčiť samú seba. A s tými slovami som zbehla na vysokých opätkoch dolu schodmi akoby som sa s nimi narodila.

Sára pod hodinami nestála. Už len to ma presvedčilo o tom, že bude ku mne chladná a bude sa hrať na urazenú aj keď v skutočnosti bude hltať každé jedno slovo, ktoré poviem. "Ja si na teba počkám, neboj sa," zamrmlala som chabú vyhrážku a postavila sa k veľkej, takmer roztopenej kope snehu a čakala s hlavou dohora (aby vynikol môj dohora vysunutý namyslený nos, áno, Francúz, presne ten nos.) až kým sa z tmy nevynorila akási schudnutá, sebavedomá ale aj tak stále zhrbená siluéta Sáry. Prikradla sa ku mne, tiež na vysokých opätkoch a premerala si ma aj keď kvôli kabátu, ktorý mi siahal až po kolená nemohla nič vidieť. "Ahoj," pozdravila som a natiahla ruky, že ju objímem. Vyzerala takmer zaskočene. "Čauko," odpovedala sucho a jemne ma pobúchala po chrbáte. "Si nejaká iná," načala som s tým, že ju to poteší. Mávla rukou, ale tvár sa jej rozžiarila ako slnku, ktoré práve zbadalo prichádzajúci mesiac. "Začala som s jednou diétou, je vážne super, ale zatiaľ som len na začiatku." "Prospieva ti to," pokúsila som sa o úsmev a nervózne poklepkala nohou vo vysokej topánke. Začali ma oziabať palce. Predsa len, stále bol december. "Vyber, ktorý bar chceš," nadhodila som. Sára pokrčila plecami a na viedla ma do prvého podniku, ktorý jej oko zachytilo. Zložili sme sa v boxe rovno pri parkete, zhodili kabáty a Sára zaškúlila na môj výstrih siahajúci až neslušne nízko. Uškrnula som sa. Prečo mám vždy takú pravdu?
Hneď ako odišiel barman začal sa nevinný výsluch ohľadom môjho zmiznutia zo scény.
"Cestovala si?"
"Tak trochu, bola som v Berlíne," usmiala som sa široko. V Berlíne som skutočne bola. Ale to bolo v septembri, keď som ešte nebola roztrhaná na franforce.
"Tak to je super. Na ako dlho?"
"Mesiac," zašvitorila som sa nevinnú lož. Bola som tam štyri dni aj s cestami, lebo Francúzovi sa nepáčilo, že nerozumie ani slovo. "A keď som sa vrátila, ostala som chvíľu doma a oddychovala. Veď vieš, škola ukončená, univerzita žiadna adekvátna mojim požiadavkám, mám času habadej."
Sára znalecky prikývla, snáď akoby mi aj s navijakom zožrala, že som potrebovala dva mesiace ležať doma.
Barman nám doniesol drinky. Teda, Sáre. Moju vodku mi položil pod zdvihnutý nos so širokým vyzývavým úsmevom. "Vďaka," zažmurkala som. Presne pre toto som tam bola. Ja už nebudem umierať.
"A ty, začala si študovať, našla si si priateľa?" vyzvedala som. Sára pokrútila slamkou v pohári a následne aj našuchorenou hlavou. "Som na škole, samozrejme, ale priateľa nemám."
"Neboj sa, jedného dňa sa nájde niekto, kto si ťa všimne," pohladila som ju po ruke a ona sa usmiala. Vážne ako trojnohý pes.
"Vždy ma udivovalo ako vieš používať sarkazmus zo súcitom."
"Celá ja, máš pravdu," a s vierou v slová, ktoré povedala, že sarkazmus je moja najsilnejšia zbraň som do seba na ex kopla prvú vodku.

Neskôr, medzi jedenástym a dvanástym pohárom ma napadlo prečo som sa nechala na tri mesiace zabiť.
A ešte neskôr, medzi tretím a štvrtým tanečníkom som nahlas prekliala život.
A úplne na koniec v cudzej posteli s cudzím človekom som zistila, že motýle sa na mňa urazili. Ale vtedy, v tej chvíli keď som na malý moment začala vnímať svet som prišla na to, že všetky motýle sú mi ukradnuté. Živé či mŕtve. Jedného dňa aj tak uletia.

Výkrik nahnevaných motýľov (5)

Čas bežal.
 Svet plynul.
Všetko mi pretekalo pomedzi prsty. Sneh, ktorý som stláčala do vodnatých gúľ, hrnčeky, ktoré padali na podlahu. A aj život sám.Len tak sa všetko vlieklo, čas som merala množstvom kofeínu a smútok už nemal jednotku.
Možno tam nebol už dlho. U mňa. Francúz. Ale bol na piatom poschodí, aspoň raz za týždeň. Teraz tam nebol vôbec.

Sneh bol chladnejší ako minulú zimu. Ležala som v ňom, zaborená až po uši, poriadne mi trčal len nos. Bola mi taká zima, že končeky prstov som už mala modré a oči ma tak štípali, že som ich zavrela a na viečka mi padal čerstvý najviac studený sneh aký kedy v histórií ľudstva padal. Pripomínala som si, že tam ležím od únavy, ale jediná vec po ktorej som túžila bolo znova cítiť dôvernú vôňu. Začínala som zabúdať ako tá najkrajšia vôňa vlastne voňala.
Zo snehu som sa vyhrabala až keď som sa začala dusiť.
Vôňa neprišla.

Jedlo chutilo nejedlovito.
Psy štekali nepsovito.
Motýle lietali polomŕtve.
Zem sa nekrútila.
Zastavila som sa.
Srdce sa skoro zastavilo tiež. A v ten okamih, práve v ten okamih keď mi hlavou preblesla myšlienka, ktorá mi bola bližšia než vlastná matka mi v diaľke pípol mobil.
Nôž spadol na zem, myšlienka naň do ústrania mysle. Bežala som k mobilu, lebo to mohol byť jediný človek.
"Dnes večer sa nezabíjaj, prosím." 
Ten bláznivý bláznom má môj psychický stav vypočítaný vzorcom. Na minútu presne vie kedy mi začne chýbať natoľko, že sa zabijem. Preto pošle správu o minútu skôr. O minútu. O presne jednu minútu. O minútu neskôr by som sa zabila.
Celé týždne mi po rozume chodila myšlienka na smrť. Rozmýšľala som nad tým, že keby som zmizla, nikto by si to nevšimol. Hľadala som jediný dôvod prečo sa nezabiť. A on sa našiel sám.
Mohla by som mu odpísať, že som v poriadku. Ale to on dávno vie. Vie, že na tej správe môžem prežívať ďalších pár týždňov. Že mi bude fajn.
Ak sa nezmením. A ja by som mohla. Aké by to bolo prekvapenie, keby zrazu Francúz našiel niekoho iného než oddanú Nemku s nosom nahor?
Aké by to bolo keby všetko čo ma tvorí bolo zrazu...mŕtve.
Aj motýle. Predovšetkým motýle.

Výkrik nahnevaných motýľov (4)

Nemám rada ten sen v ktorom padám. Občas sa šmyknem na chodníku, občas padám z postele a nestíham sa zachytiť plachty, niekedy vyleziem na vysoký strom a zlomí sa vetva na ktorej mám nohy. Je úplne nepodstatné akým spôsobom sa ocitnem vo vzduchu, dôležitý je akt samotného pádu. V tú sekundu počas ktorej letím dole cítim tak neskutočný strach a beznádej aké som ešte nikdy necítila aj napriek tomu čo som zažívala posledné tri mesiace. V ten moment, ktorý trávim vo vzduchu mi je otrasne lebo aj napriek tomu, že túto nočnú moru som mala už najmenej tisíckrát vždy zabudnem na to, že zeme sa aj tak nikdy nedotknem. Len sa s trhnutím zobudím a všetko čo mi po sne ostane je zrýchlený dych.

Rovnako otrasný pocit som mala keď som otvárala dvere a videla za nimi stáť Francúza. Jediný pohľad a vedela som, že o pár hodín mu letí lietadlo, ktoré ho zavezie stovky kilometrov ďaleko z tejto dediny. Preč odo mňa, preč od spomienok. Preč, proste preč. 

Ešte však preč nebol. Nie, stál pred mojim prahom a v tých svojich svetlých očiach mal podivnú zmes ľútosti a opovrhnutia, ktorú sa očividne snažil skryť aj keď určite vedel, že predo mnou nič neskryje. Otvorila som dvere dokorán a on vošiel dnu, usadil sa na gauč kde ešte pred pár minútami sedela slečna nebezpečná a civel na mňa akoby ma videl prvý raz. 

Skúsila som sa usmiať. 

Nadvihol obočie tak, ako to vedel len on. S nevypovedanou vetou: "Skutočne sa o to pokúšaš?" 

Vzdala som to a sadla si oproti nemu. 

Len tak sme si čumeli navzájom do očí a povedala by som, že to boli celé hodiny, ale bolo to nanajvýš päť minút, počas ktorých sa mi v hlave spätne premietli všetky naše spoločne strávené dni. A noci. Hlavne tie noci. 

Spomenula som si na každý rozhovor, na každý úsmev a na každý jeden dotyk. Snívala som s otvorenými očami o niečom čo bolo aj keď sa možno stačilo len trochu natiahnuť a mohlo by to byť znova. Všetko. Zasa. Nanovo. 

Nie. 

Medzi úsmevy sa mi votrela jediná veta. "Vojna sa skončila." 

Vojna sa skončila. Francúzi a Nemci už proti sebe nebojujú no milenci ich stále poburujú rovnako. Možno by nás nezabili ale odsúdili určite.

Mne by to nevadilo, ja som nekompromisný Nemec, ktorý sa nestará o názory druhých.

Jemu áno, Lebo on je elegantný Francúz, ktorému záleží na každom jednom slove, ktoré o ňom niekto utrúsi. Verejná mienka je dôležitá lebo ľudia tvoria ľudí ako panáčikov z plastelíny.
Aký je to niekedy nehorázny idiot.
Neviem, na čo myslel kým mne sa premietli pred očami všetky chvíle, ktoré za niečo stáli.

"Was möchtest du?" opýtala som sa tichučko a prelomila nič nehovoriace ticho.
"Tu sais que je ne te connais rein, d'accord?" odpovedal a ja som mu ako vždy nerozumela ani slovo, a tak som proste ostala ticho.
"Čo si sa ma pýtala?"  ozval sa nakoniec.
"Čo chceš."
"Asi sa rozlúčiť," pokrčil plecami a hlboko si povzdychol.
"Tak to urob a neseď tu akoby si chcel ostať navždy lebo to ma zavádza myslieť si kadečo."
"Predstavy si vždy mala krásne."
"Vďaka, niekto musel."
Ticho.
"Warum? Warum sitzt du hier? Ich bin krank, weißt du?" vyčítavo som sa mu znova zahľadela do očí a on skrčil obočie, tak veľmi sa mi snažil rozumieť.
"Du weißt nichts. Entschuldigung, Genius, aber du weißt nichts."
"Je sais que tu me déteste mais est-ce que tu me peux insulter dans une langue que je comprends?" povedal mierne. "Práve som ti povedal, aby si mi nadávala tak, aby som tomu rozumel."
"Ja som ti nenadávala, len som povedala holú pravdu. Nevieš nič, génius. Pozri sa na mňa a povedz čo vidíš!"
A tak si ma prezeral. Dlho, potichu.
"Vojna sa skončila," zamrmlala, a vtedy som mala chuť mu streliť facku a následne mu pofúkať sčervenalé líce.
"Hej, vojna sa skončila. Ale čo ak to už na konci nebola vojna? Čo ak všetko pokračuje aj po vyvesení mierovej zástavy?"
"Vieš, že to nejde."
Rozosmiala som sa. Iba tak, lebo to bolo smiešne. Ako ľahko sa mu asi tie slová derú z úst?
"Tak si ma nemal brať zo snehu. Nemal by si to ľahšie keby tvoj nepriateľ zahynul vlastnou rukou v záveji?"
"Mal som sa pozerať z okna na to, ako ťa pomaly zasypáva sneh? Bezvládnu, polomŕtvu, studenú. Za koho ma máš, Nemka? Za bezcitného blázna?" Postavil sa zo sedačky, ja zo zeme. Bol o hlavu vyšší a tak sa skláňal aby mi mohol pozerať do očí, ktoré sa proti mojej vôli začali plniť slzami.
"Bezcitný blázon. Trefné. Povedal si mi to svoje vojna sa skončila a odišiel. Odišiel!" zahnala som sa päsťou proti jeho tvári, ale s ľahkosťou ju chytil a položil späť k telu. "Že vôbec skláňaš tú svoju namyslenú hlavu, Génius."
"Ty s tým svojim zdvihnutým nosom mi niečo hovor, decko," odfrkol si.
Zahnala som sa znova. Znova mi chytil ruku. Zodvihla som druhú, stihol ju odraziť tiež a už ich nepustil.
"Sadni si a nechaj ma ísť v pokoji. Na všetko zabudneme." Asi to mal byť upokojujúci tón, ale akurát ma viac naštval.
"Tvrdil si, že si sa prišiel rozlúčiť a miesto toho ma tu nechávaš samú s presne takou otrasnou rozlúčkou ako naposledy. Kam vlastne ideš?!"zjapala som a snažila sa vytrhnúť ruky z jeho zovretia.
"Trikrát hádaj a nepomýľ sa, viac pokusov ti nedám," uškrnul sa.
"Uži si Paríž."
"Neboj sa, bez teba si užijem naozaj všetko. Aj tvoj trápny Berlín, možno."
Ruky mi ovisli, sklonila som hlavu. Pustil ma a ja som sa zosypala na zem.
"Padaj už," zašepkala som takmer nepočuteľne, ale on to až priveľmi dobre  počul. Nezodvihol ma zo zeme, otočil sa ani sa neobzrel a zavrel za sebou okopané dvere bytu na najvyššom poschodí.
Zatiaľ však neodišiel. Čakal a dočkal sa. Za dverami začul takmer nepočuteľné "Ich liebe dich." A odpovedal by jej, vážne by to urobil a vôbec by jej neklamal, ale vojna sa skončila, tak načo v sebe živiť nádej? Zbytočnú nádej.
Vojna sa skončila, možno. Ale motýle nezomreli. Motýle nikdy neumierajú. Vždy sú tam. U neho, u nej, u každého. A ak aj na chvíľku spia tak len preto, aby vám potom rozkopali žalúdok tak, že nebudete mať vôľu milovať.