Výkrik nahnevaných motýľov (9)

Vlastne ani neviem prečo som odišla. Neviem čo ma to napadlo sa jednoducho otočiť, otvoriť dvere a ocitnúť sa zasa v Paríži v pozícií votrelca lebo som po boku nemala svoj chodiaci prekladač a nemala som ani chuť sa s týmito ľuďmi spriateliť. Ani oni so mnou. Nevedela som v tú chvíľu ani kam ísť, lebo všetko čo som so sebou mala boli mobil, doklady, kreditka a pár handier, ktoré sa už krčili v kufri. Nemala som ani ubytovanie, ani letenku domov a chumáčoch snehu sa začal rodiť strach. "Čo teraz, ty hlupaňa?" zasyčala som na seba a poponáhľala sa do najbližšej vyprázdnenej kaviarne, lebo mi začínali omŕzať prsty. O tom, že by ma Francúz šiel hľadať som pochybovala. To nie je jeho štýl. Ak som raz odišla, tak som pre neho bola mŕtva. V tomto bol jednoznačný. Nemala som teda kde stráviť noc. A na druhý deň nelietali lietadlá lebo bol ďalší bezvýznamný sviatok. A vtedy sa oddychuje. Piloti sa vykašlú na každú ľahkomyselnú kravu, ktorá to zasa celé pokašľala a sadnú si do kresla s pivom v ruke a budú pozerať filmy, ktoré už dávno videli. "Oni aspoň majú kde bývať," s výsmechom sa mi ozval môj vlastný zdravý rozum. Ani som nevedela, že ešte existuje. 

Prišla ku mne otrávená čašníčka a začala na mňa hovoriť po francúzsky. Prevrátila som oči. Mala som sedieť doma na zadku. "I don't understand you, sorry. Can we talk in English?" pokúsila som sa o zdvorilý úsmev. "Would you like to order?" zatiahla so smiešnym prízvukom a bez úsmevu. "Bottle of red wine, thank you." Odplávala bez toho aby sa ma opýtala aký druh vína to vlastne chcem. Červené je pritom taký široký pojem. Možno mi prinesie špeciálny výber podniku, lebo vyzerám zúfalo. Možno mi prinesie malinovku, lebo vyzerám mlado. Možností je toľko ako druhov vína. "Možností je skoro toľko ako tvojich chýb za dnešný deň," opäť sa ozval môj rozum. To na seba musím byť taká zlá?! Čašníčka sa nakoniec vrátila aj s kvalitne vyzerajúcim vínom a naliala mi do pohára degustačné množstvo. Usmiala sa pri pohľade na môj bordový náhrdelník. "You like red, I suppose." "Yeah, I like red. And alcohol. So red alcohol is nothing but perfect," zahlásila som s nezáujmom. "And thank you again." Znova odišla nechávajúc ma samú len s mojim takmer prázdnym pohárom. Na degustáciu som nemala náladu. Doplnila som svoj pohár takmer po okraj a rovnako rýchlo ho aj vyprázdnila až ostali bordové šmuhy len na okraji. Od môjho rúžu, ktorý mal rovnaký odtieň. S alkoholom sa tentoraz nič nezlepšilo. Len ma to nútilo myslieť na to, že som hlúpejšia ako najhlúpejší hlupák na svete. Zaneprázdnená pitím jedného pohára za druhým som si ani nevšimla kedy si na stoličku oproti sadla moja dávna priateľka láska. 

"Už zasa si tu?" zavrčala som na ňu s malým trpkým úsmevom.

"Nikdy som neodišla, ak si si nevšimla," povedala dokonalo vystretá na stoličke. Rýchlo som prebehla zakaleným pohľadom stôl, ale krabičku šťastia som nikde nevidela. Naopak, ani tie jej kufre mučenia tam neboli. Len ona. Elegantná a štíhla s inteligentnými no predsa tak láskavými očami. 

"Ale mohla by si, občas ťa mám plné zuby," povedala som jej narovinu. Ale na to ona musí byť zvyknutá. 

"Ale aj tak ma miluješ," roztiahla víťazne ruky. 

"Veď lásku sa dá iba milovať, či nie?" 

"Sama si daj odpoveď. Milovala si vždy lásku či si ju niekedy chcela zabiť?" usmiala sa tajomne. Tak som si v hlavne premietla moju prvú samovraždu keď som ležala zasypaná v snehu. Potom na druhú samovraždu keď som už mala nôž tak blízko zápästia. Vtedy som chcela zabiť lásku. No a potom sa mi do hlavy votrela moja tretia samovražda. Let do Paríža. Lenže vtedy som chcela lásku získať. A teraz tu sedí so mnou. Živá, hmotná. Môžem sa jej dotknúť keby som chcela ale vyžaruje z nej taká aura, že sa neodvážim. 

Láska vytiahla z vrecka na saku tú malú maličkú krabičku. Ukázala mi ju, pohladila maličkú úžinu medzi vekom a dnom a hneď ju zasa zaklapla až to tichučko cvaklo. 

"Bola otvorená?!" zalapala som po dychu. Láska nebadateľne prikývla. Vyzeralo to až smutne. "Nerada dávam tak málo šťastia. Tak strašne nerada." 

"Ďakujem, slečna, veľmi pekne ďakujem. Môžem jednu otázku?" značne pookriata som sa veselo spýtala. "V akom vzťahu ste s nenávisťou?" 

Láska sa usmiala. "Ach jaj, láska a nenávisť. A nie je to hádam to isté?" Bola som priveľmi šťastná na to, aby som hlbšie rozoberala jej nezmyselnú a predsa tak pravdivú odpoveď. 

Láska sa postavila zo stoličky a ja s ňou. Spoločne ako najlepšie priateľky sme vypochodovali bez platenia z kaviarne a ja som ju odprevadila ešte pár krokov. "Ja už pôjdem. Ale aj tak budem stále tu. Moje deti musia z niečoho žiť," nasadila si rukavice z červenej kože. "Vaše deti?" nepochopila som. Láska má skutočné deti? "Motýle predsa, ty vieš o nich najviac ak sa nemýlim," usmiala sa veselo. Obrátila sa na odchod, ale nakoniec sa ešte raz otočila aby mi venovala hĺbavý pohľad. "Nezabúdaj, že šťastie je len predzvesťou nejakej katastrofy." 

Z ulice v ktorej zmizla sa v rovnakej chvíli vynoril Francúz. Snáď akoby to bola jedna a tá istá osoba.