Ten večer som strávila v bare ako skoro každý iný. Pred sebou shot vodky, na tvári nečitateľný výraz a skôr či neskôr aj obsadená stolička vedľa mňa. Ľudia, korí si vedľa mňa sadali boli na tom zväčša rovnako ako ja. Niektorí odkopnuté handry, niektorí chudáci so zlomeným srdcom. Osamelí, zlomení, dokopaní, smutní. Niektorí boli na tom lepšie ako ja a iný také šťastie nemali. Padnúť pod hranicu môjho smútku muselo byť veľmi, veľmi zlé. Sama som nechápala aký život majú ľudia sediaci vedľa mňa a pritom vyzerali tak pokojne. Popíjali pohár drahého bieleho vína, občas sa dokonca usmiali snáď akoby chceli nielen mňa, ale aj celý svet presvedčiť o tom, že vlastne nezomierajú. Ale ja som ich prekukla. Ja a len ja, najlepšia kamarátka s depresiou, milenka smútku. Biele víno si strčte, povedala som nejednému. Úsmev ešte hlbšie, dodala som.
"Zomierate, môj milý, a na svete nie je nikoho kto by vám pomohol. Len vy sám." Mladý muž, ktorý sedel v ten večer vedľa mňa sa prudko vystrel na stoličke v očividnom šoku z pravdy, ktorú som mu chrstla do tváre.
"Čo prosím?" opýtal sa potichu, celkom potichu, takmer nečujne, no predsa nahnevane. Emócia. Konečne.
"Dobre ma počujete. Už vidím smrť ako rozťahuje náruč, prikŕča sa aby pád do jej čierneho náručia čo najmenej bolel. Ten pád by vážne nebolel, pichol by ako ihla s očkovaním, ako nevinná zablúdená včela. Ak nechcete fyzickú bolesť, skočte, je priamo tu. Stojí na ceste v podobe rýchleho vodiča. Číha v kríkoch ako násilný zlodej. Roztiekla sa do všetkého alkoholu za barom a pomaly sa nabíja statickou elektrinou aby udrela ako blesk. Všade, všade, všade. Ale naozaj si myslíte, mladý muž, že fyzická bolesť je najhoršia? Pád nebolí, nie. Ale po páde nasleduje ticho. A ticho vyvoláva strach a strach privoláva myšlienky. Úplne všetky. Dobré aj zlé. Zlé najčastejšie. Bolí vás to teraz? Tak potom sa tešte na to, čo príde potom."
"Ako môžete vedieť čo je to umrieť a pritom nebyť mŕtva?" spýtal sa muž prekvapene. Na bar položil prázdny vínový pohár.
Strelila som do seba vodku, zoskočila z vysokej stoličky, uhladila si čierne šaty, jemne nezdravo krátke na december a navliekla sa do kabáta a šálu. Muž vedľa mňa mi podal sivý klobúk a kabelku. Na perách mal chuť nezodpovedanej otázky.
"Chvíľu som bola mŕtva. Iba tak trochu."
"A čo vás vyliečilo?"
"Alkohol. Môj posledný priateľ," uškrnula som sa trpko. Naklonila som sa k mužovi, jemne mu omotala ruku okolo krku a do ucha mu zašepkala pár zázračných slov: "Dnes večer sa nezabíjaj, prosím."
Každý z nás by mal mať svojho osobného Francúza. A ak si ho nenájdeme, musím zatiaľ stačiť ja. Viem veľmi dobre, že ten muž sa nezabil. Nikdy so ho už nestretla, nevedela som ani jeho meno. Ale jediná prosba môže zabiť smrť. A možno som ho prosila aby to neurobil dnes, ale čo neurobíme dnes, neurobíme ani zajtra. Nikdy. Aj Francúz to vedel, keď mi písal svoju prosbu. Kurva, ako dobre to len vedel.
"We were just kids trying to fall in love." napísala som na číslo, ktoré som vedela naspamäť aj odzadu.
"We fell little too hard." prišla mi rekordným obratom odpoveď. Neodpovedala som.
"If I told you I love you, would it make you wanna stay?"
"You are the one who left. And don't even mention I love you."
"If I told you je t'aime, would it make you wanna say ich liebe dich?"
"I'm drunk, in love and dead. Of course it would."
Odpoveď mi neprišla.
Očíslovala si dve kapitoly po sebe 6 a ja ako taká jebnutá čakám, kým sa objaví sedmička, zabiť ťa málo... páčia sa mi tie myšlienky, každá jedna, ale tá trojjazyčná správa ma dostala :3 a súhlasím, že by sme každý mali mať svojho francúza, postavím sa naňho aj do radu.... milujem, ako píšeš, hoci to ani opísať nedokážem...
OdpovedaťOdstrániť