Výkrik nahnevaných motýľov (4)

Nemám rada ten sen v ktorom padám. Občas sa šmyknem na chodníku, občas padám z postele a nestíham sa zachytiť plachty, niekedy vyleziem na vysoký strom a zlomí sa vetva na ktorej mám nohy. Je úplne nepodstatné akým spôsobom sa ocitnem vo vzduchu, dôležitý je akt samotného pádu. V tú sekundu počas ktorej letím dole cítim tak neskutočný strach a beznádej aké som ešte nikdy necítila aj napriek tomu čo som zažívala posledné tri mesiace. V ten moment, ktorý trávim vo vzduchu mi je otrasne lebo aj napriek tomu, že túto nočnú moru som mala už najmenej tisíckrát vždy zabudnem na to, že zeme sa aj tak nikdy nedotknem. Len sa s trhnutím zobudím a všetko čo mi po sne ostane je zrýchlený dych.

Rovnako otrasný pocit som mala keď som otvárala dvere a videla za nimi stáť Francúza. Jediný pohľad a vedela som, že o pár hodín mu letí lietadlo, ktoré ho zavezie stovky kilometrov ďaleko z tejto dediny. Preč odo mňa, preč od spomienok. Preč, proste preč. 

Ešte však preč nebol. Nie, stál pred mojim prahom a v tých svojich svetlých očiach mal podivnú zmes ľútosti a opovrhnutia, ktorú sa očividne snažil skryť aj keď určite vedel, že predo mnou nič neskryje. Otvorila som dvere dokorán a on vošiel dnu, usadil sa na gauč kde ešte pred pár minútami sedela slečna nebezpečná a civel na mňa akoby ma videl prvý raz. 

Skúsila som sa usmiať. 

Nadvihol obočie tak, ako to vedel len on. S nevypovedanou vetou: "Skutočne sa o to pokúšaš?" 

Vzdala som to a sadla si oproti nemu. 

Len tak sme si čumeli navzájom do očí a povedala by som, že to boli celé hodiny, ale bolo to nanajvýš päť minút, počas ktorých sa mi v hlave spätne premietli všetky naše spoločne strávené dni. A noci. Hlavne tie noci. 

Spomenula som si na každý rozhovor, na každý úsmev a na každý jeden dotyk. Snívala som s otvorenými očami o niečom čo bolo aj keď sa možno stačilo len trochu natiahnuť a mohlo by to byť znova. Všetko. Zasa. Nanovo. 

Nie. 

Medzi úsmevy sa mi votrela jediná veta. "Vojna sa skončila." 

Vojna sa skončila. Francúzi a Nemci už proti sebe nebojujú no milenci ich stále poburujú rovnako. Možno by nás nezabili ale odsúdili určite.

Mne by to nevadilo, ja som nekompromisný Nemec, ktorý sa nestará o názory druhých.

Jemu áno, Lebo on je elegantný Francúz, ktorému záleží na každom jednom slove, ktoré o ňom niekto utrúsi. Verejná mienka je dôležitá lebo ľudia tvoria ľudí ako panáčikov z plastelíny.
Aký je to niekedy nehorázny idiot.
Neviem, na čo myslel kým mne sa premietli pred očami všetky chvíle, ktoré za niečo stáli.

"Was möchtest du?" opýtala som sa tichučko a prelomila nič nehovoriace ticho.
"Tu sais que je ne te connais rein, d'accord?" odpovedal a ja som mu ako vždy nerozumela ani slovo, a tak som proste ostala ticho.
"Čo si sa ma pýtala?"  ozval sa nakoniec.
"Čo chceš."
"Asi sa rozlúčiť," pokrčil plecami a hlboko si povzdychol.
"Tak to urob a neseď tu akoby si chcel ostať navždy lebo to ma zavádza myslieť si kadečo."
"Predstavy si vždy mala krásne."
"Vďaka, niekto musel."
Ticho.
"Warum? Warum sitzt du hier? Ich bin krank, weißt du?" vyčítavo som sa mu znova zahľadela do očí a on skrčil obočie, tak veľmi sa mi snažil rozumieť.
"Du weißt nichts. Entschuldigung, Genius, aber du weißt nichts."
"Je sais que tu me déteste mais est-ce que tu me peux insulter dans une langue que je comprends?" povedal mierne. "Práve som ti povedal, aby si mi nadávala tak, aby som tomu rozumel."
"Ja som ti nenadávala, len som povedala holú pravdu. Nevieš nič, génius. Pozri sa na mňa a povedz čo vidíš!"
A tak si ma prezeral. Dlho, potichu.
"Vojna sa skončila," zamrmlala, a vtedy som mala chuť mu streliť facku a následne mu pofúkať sčervenalé líce.
"Hej, vojna sa skončila. Ale čo ak to už na konci nebola vojna? Čo ak všetko pokračuje aj po vyvesení mierovej zástavy?"
"Vieš, že to nejde."
Rozosmiala som sa. Iba tak, lebo to bolo smiešne. Ako ľahko sa mu asi tie slová derú z úst?
"Tak si ma nemal brať zo snehu. Nemal by si to ľahšie keby tvoj nepriateľ zahynul vlastnou rukou v záveji?"
"Mal som sa pozerať z okna na to, ako ťa pomaly zasypáva sneh? Bezvládnu, polomŕtvu, studenú. Za koho ma máš, Nemka? Za bezcitného blázna?" Postavil sa zo sedačky, ja zo zeme. Bol o hlavu vyšší a tak sa skláňal aby mi mohol pozerať do očí, ktoré sa proti mojej vôli začali plniť slzami.
"Bezcitný blázon. Trefné. Povedal si mi to svoje vojna sa skončila a odišiel. Odišiel!" zahnala som sa päsťou proti jeho tvári, ale s ľahkosťou ju chytil a položil späť k telu. "Že vôbec skláňaš tú svoju namyslenú hlavu, Génius."
"Ty s tým svojim zdvihnutým nosom mi niečo hovor, decko," odfrkol si.
Zahnala som sa znova. Znova mi chytil ruku. Zodvihla som druhú, stihol ju odraziť tiež a už ich nepustil.
"Sadni si a nechaj ma ísť v pokoji. Na všetko zabudneme." Asi to mal byť upokojujúci tón, ale akurát ma viac naštval.
"Tvrdil si, že si sa prišiel rozlúčiť a miesto toho ma tu nechávaš samú s presne takou otrasnou rozlúčkou ako naposledy. Kam vlastne ideš?!"zjapala som a snažila sa vytrhnúť ruky z jeho zovretia.
"Trikrát hádaj a nepomýľ sa, viac pokusov ti nedám," uškrnul sa.
"Uži si Paríž."
"Neboj sa, bez teba si užijem naozaj všetko. Aj tvoj trápny Berlín, možno."
Ruky mi ovisli, sklonila som hlavu. Pustil ma a ja som sa zosypala na zem.
"Padaj už," zašepkala som takmer nepočuteľne, ale on to až priveľmi dobre  počul. Nezodvihol ma zo zeme, otočil sa ani sa neobzrel a zavrel za sebou okopané dvere bytu na najvyššom poschodí.
Zatiaľ však neodišiel. Čakal a dočkal sa. Za dverami začul takmer nepočuteľné "Ich liebe dich." A odpovedal by jej, vážne by to urobil a vôbec by jej neklamal, ale vojna sa skončila, tak načo v sebe živiť nádej? Zbytočnú nádej.
Vojna sa skončila, možno. Ale motýle nezomreli. Motýle nikdy neumierajú. Vždy sú tam. U neho, u nej, u každého. A ak aj na chvíľku spia tak len preto, aby vám potom rozkopali žalúdok tak, že nebudete mať vôľu milovať.