We need to talk.
Yes, I agree.
But we need to talk NOW.
So?
You're in France, I suppose.
Problem?
No.
You know where I'm going to wait.
A tak som samú seba našla na letisku s narýchlo vytlačenou letenkou do Paríža. Nemala som s tým najmenší problém. Zbalila som si malý kufor, hodila si na seba niečo slušné a teplé a už som sa vlakom viezla do Viedne odkiaľ mi letelo lietadlo. Môj druhý výlet do Francúzska. Nemala som pochybnosti, že sa tam z toho všetkého vysomárim. Nikdy som nemala problém zorientovať sa. A vedela som aj presné miesto, kde bude Francúz sedieť so založenými rukami. Bála som sa skôr, že mamu porazí keď si nájde moju esemesku o náhlom odchode. Ešte si na to nezvykla a ja som jej sľúbila, že za ňou prídem a poprajem jej šťastný nový rok. Sáre som sa ešte neozvala. Využila som na to tú kopu času, ktorú som mala kým som čakala v hale.
"Ahoj, Sára," ozvala som sa jemne.
"Čauko," odzdravila nadšene. Byť tak taká bezstarostná ako ona.
"Počuj, je mi to vážne ľúto, ale musím ten dnešný večer zrušiť," pokúsila som sa o ľútostivý tón. Čo mi nešlo. Na to som bola až priveľmi nadšená svojou neočakávanou cestou.
"Blázniš?" vyhŕkla nahnevane. "Skoro som sa celá rozpredala aby som našla také dobré miesto."
"A som ti vďačná a naozaj, naozaj ma to mrzí, ale niečo mi do toho vošlo."
"Tak to by ma zaujímalo, čo je zrazu také dôležité," zatiahla ironicky.
Zhlboka som sa nadýchla a potichu povedala, že práve sedím na letisku a o pol hodinu letím do Paríža.
"Tak si to uži," zavrčala. "A vďaka, že si mi o tom dala vedieť tak skoro." A zložila. Budem si mať u nej čo žehliť. Alebo aj nie. V skutočnosti je Sára to posledné, čo ma trápi.
Prechádzať sa po pol roku Parížom bol úžasný pocit. Ako keď sa zrazu objaví stratený priateľ a s ním aj všetky pekné spomienky. Preto keď som pomaly kráčala po tenkej vrstvičke snehu pomedzi elegantných Parížanov v hlave mi behali len spomienky, ktoré mali niečo dočinenia s Francúzom. Našťastie to boli zväčša tie šťastné. Ako som sa tadeto prechádzala s ním. Ako stále niečo drmolil po francúzsky a ja som sa len smiala, lebo som nemala tušenia či mi nadáva alebo vyznáva lásku. Ako sme permanentne každých desať minút zablúdili lebo bol príliš hrdý, aby sa opýtal. Ako sme zabočili presne tam kde som teraz zabočila ja, do vedľajšej ulice, ktorá viedla ďaleko od centra. Naľavo, skrčená medzi dvoma butikmi s výraznými výkladmi stála maličká útulná kaviareň. Bola otvorená aj dnes, viselo to na hnedej nevýraznej tabuľke, ktorá, samozrejme, bola po francúzsky, ale bola takto otočená vždy a Francúz mi ju preložil. Vošla som dnu so širokým bielym úsmevom a zvonček nad dverami ticho zacengal. Zodvihli sa dve hlavy, lebo viac ich tejto rozkošnej kaviarničke s piatimi malým stolíkmi ani nebolo.
"Tu es plus belle que le dernier temps je t'ai vu, ma chérie." povedala majiteľka a Francúz jemne nadvihol kútiky úst a zahľadel sa mi do očí: C'est ça". A hoci som im nerozumela, došlo mi, že sa bavia o mne preto som vyčarila jeden zo svojich širokánskych úsmevov. Lebo po dlhom čase, po týždňoch strávených v byte som bola konečne aspoň trochu šťastná. A to mi Francúz, ešte nepovedal ani slovo.
"Hallo, kann ich sich hinsetzen?" spýtala som sa s úsmevom a ukázala na stoličku.
"Bien sûr, ici c'est pour vous tourjours libre," vľúdne prikývol s veselým úsmevom a ja som sa tvárila, že presne viem čo hovorí, zložila si kabát a šál a sadla si oproti nemu na stoličku s mäkkým teplým vankúšom.
"Čo ťa privádza do Paríža, Nemka?" spýtal sa po chvíľke ticha v ktorom ma prepaľoval intenzívnym pohľadom. "
"Vieš, že ani neviem, Francúz? Môj známy vyjadril istú...prosbu o moju prítomnosť v tomto čarovnom meste. Čo by som to bola za človeka, keby som odmietla?" poklepkávala som prstami po stole nejakú melódiu, ktorá sa mi sama strkala do mysle.
"Hlavne by si bola hlúpa, Nemka, lebo novoročný ohňostroj v Paríži si sem chodí vychutnať veľa turistov."
"A my obaja vieme, že vôbec nie som hlúpa, tak som tu. Nechávam sa mučiť znepriateleným národom a sladkými slovami. Povedz mi, kedy som vlastne kývla na túto návštevu?" prestala som sa usmievať a aj majiteľka v mäkkom kresle za pultom zbledla pri náhlej zmene môjho tónu.
"Ráno, keď si zúfalo kontrolovala moju existenciu po šťastnom, najšťastnejšom večere." on sa usmievať neprestal. Sedel so zdvihnutou hlavou a prsty mal spojené na hrnčeku so zeleným čajom.
"Tvoju existenciu nekontrolujem zúfalo, ale s nádejou," opravila som ho. Opravovať ho, keď urobil chybu bolo najväčšie potešenie, lebo chyby nerobil často.
"Lebo nádej umiera posledná?"
"Lebo nádej je posledné čo mi ostalo, keď všetko zrazu zmizlo."
"Čiže som to povedal dobre."
"Lenže ja nádej nechcem! A nechcem ani motýle, ani srdce. Nechcem už vôbec nič, len život, ktorý som žila predtým," pomaly som začínala kričať, preto som sa zhlboka nadýchla a zavrela oči nech to všetko najskôr vyprchá. Nesmiem byť zlá, nechcem byť zlá.
"Prázdny život? Sama v byte v centre akože veľkomesta, bez priateľov, bez lásky? Taký život ti chýba?" odfrkol posmešne.
"Život bez srdca. Nechcem nič viac," zamrmlala som potichu.
"Tak choď domov. Sľubujem, že už ti nezabránim v žiadnej samovražde," ukázal von, kde znova začínalo snežiť a svetlo striedalo príjemné zimné šero.
A teraz čo, motýle moje? Čo chcem?
"A som ti vďačná a naozaj, naozaj ma to mrzí, ale niečo mi do toho vošlo."
"Tak to by ma zaujímalo, čo je zrazu také dôležité," zatiahla ironicky.
Zhlboka som sa nadýchla a potichu povedala, že práve sedím na letisku a o pol hodinu letím do Paríža.
"Tak si to uži," zavrčala. "A vďaka, že si mi o tom dala vedieť tak skoro." A zložila. Budem si mať u nej čo žehliť. Alebo aj nie. V skutočnosti je Sára to posledné, čo ma trápi.
Prechádzať sa po pol roku Parížom bol úžasný pocit. Ako keď sa zrazu objaví stratený priateľ a s ním aj všetky pekné spomienky. Preto keď som pomaly kráčala po tenkej vrstvičke snehu pomedzi elegantných Parížanov v hlave mi behali len spomienky, ktoré mali niečo dočinenia s Francúzom. Našťastie to boli zväčša tie šťastné. Ako som sa tadeto prechádzala s ním. Ako stále niečo drmolil po francúzsky a ja som sa len smiala, lebo som nemala tušenia či mi nadáva alebo vyznáva lásku. Ako sme permanentne každých desať minút zablúdili lebo bol príliš hrdý, aby sa opýtal. Ako sme zabočili presne tam kde som teraz zabočila ja, do vedľajšej ulice, ktorá viedla ďaleko od centra. Naľavo, skrčená medzi dvoma butikmi s výraznými výkladmi stála maličká útulná kaviareň. Bola otvorená aj dnes, viselo to na hnedej nevýraznej tabuľke, ktorá, samozrejme, bola po francúzsky, ale bola takto otočená vždy a Francúz mi ju preložil. Vošla som dnu so širokým bielym úsmevom a zvonček nad dverami ticho zacengal. Zodvihli sa dve hlavy, lebo viac ich tejto rozkošnej kaviarničke s piatimi malým stolíkmi ani nebolo.
"Tu es plus belle que le dernier temps je t'ai vu, ma chérie." povedala majiteľka a Francúz jemne nadvihol kútiky úst a zahľadel sa mi do očí: C'est ça". A hoci som im nerozumela, došlo mi, že sa bavia o mne preto som vyčarila jeden zo svojich širokánskych úsmevov. Lebo po dlhom čase, po týždňoch strávených v byte som bola konečne aspoň trochu šťastná. A to mi Francúz, ešte nepovedal ani slovo.
"Hallo, kann ich sich hinsetzen?" spýtala som sa s úsmevom a ukázala na stoličku.
"Bien sûr, ici c'est pour vous tourjours libre," vľúdne prikývol s veselým úsmevom a ja som sa tvárila, že presne viem čo hovorí, zložila si kabát a šál a sadla si oproti nemu na stoličku s mäkkým teplým vankúšom.
"Čo ťa privádza do Paríža, Nemka?" spýtal sa po chvíľke ticha v ktorom ma prepaľoval intenzívnym pohľadom. "
"Vieš, že ani neviem, Francúz? Môj známy vyjadril istú...prosbu o moju prítomnosť v tomto čarovnom meste. Čo by som to bola za človeka, keby som odmietla?" poklepkávala som prstami po stole nejakú melódiu, ktorá sa mi sama strkala do mysle.
"Hlavne by si bola hlúpa, Nemka, lebo novoročný ohňostroj v Paríži si sem chodí vychutnať veľa turistov."
"A my obaja vieme, že vôbec nie som hlúpa, tak som tu. Nechávam sa mučiť znepriateleným národom a sladkými slovami. Povedz mi, kedy som vlastne kývla na túto návštevu?" prestala som sa usmievať a aj majiteľka v mäkkom kresle za pultom zbledla pri náhlej zmene môjho tónu.
"Ráno, keď si zúfalo kontrolovala moju existenciu po šťastnom, najšťastnejšom večere." on sa usmievať neprestal. Sedel so zdvihnutou hlavou a prsty mal spojené na hrnčeku so zeleným čajom.
"Tvoju existenciu nekontrolujem zúfalo, ale s nádejou," opravila som ho. Opravovať ho, keď urobil chybu bolo najväčšie potešenie, lebo chyby nerobil často.
"Lebo nádej umiera posledná?"
"Lebo nádej je posledné čo mi ostalo, keď všetko zrazu zmizlo."
"Čiže som to povedal dobre."
"Lenže ja nádej nechcem! A nechcem ani motýle, ani srdce. Nechcem už vôbec nič, len život, ktorý som žila predtým," pomaly som začínala kričať, preto som sa zhlboka nadýchla a zavrela oči nech to všetko najskôr vyprchá. Nesmiem byť zlá, nechcem byť zlá.
"Prázdny život? Sama v byte v centre akože veľkomesta, bez priateľov, bez lásky? Taký život ti chýba?" odfrkol posmešne.
"Život bez srdca. Nechcem nič viac," zamrmlala som potichu.
"Tak choď domov. Sľubujem, že už ti nezabránim v žiadnej samovražde," ukázal von, kde znova začínalo snežiť a svetlo striedalo príjemné zimné šero.
A teraz čo, motýle moje? Čo chcem?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára