Samú seba som našla v bare s dávnou priateľkou, ktorá akoby za toho tri a pol mesiaca čo sme sa nevideli zožrala všetku múdrosť sveta a mala tendenciu mi stále niečo vyčítať. Náš telefonický rozhovor prebiehal asi takto: "Ahoj, máš dnes čas?" spýtala som sa jej so všetkým entuziazmom, ktorý som v tebe nahrabala po pokuse o samovraždu.
"Čo ťa prinútilo sa mi ozvať?" akože veľmi prekvapene mi odpovedala drzou otázkou.
"Prepadla ma vôľa žiť. Tak máš čas?" povedala som už menej prívetivo.
"Až večer." Bože, ten namyslený tón. Dobre som vedela, že má času od rána do večera habadej len sa snaží byť dôležitá.
"Tak zájdeme večer na drink, dva?" povzdychla som. Posledný návrh, potom na to kašlem a pôjdem sama.
"Pod hodinami, o deviatej," kývla nakoniec bez náznaku záujmu.
Bola som istá, že je celá bez seba. Vždy bola. Svojho času som bola kapacita a byť so mnou za dobre bolo považované za istý druh hrdinstva. Nikto so mnou nikdy nevydržal dlho a to z toho prostého dôvodu, že som mala vo zvyku stupňovať sarkazmus priamoúmerne s narastajúcimi sympatiami. To len ľudia nevedeli pochopiť, že moja odpornosť je vlastne prejavom náklonnosti. Nakoniec, stále to sú ľudia. A práve táto moja priateľka bola taká nula, že to so mnou vydržala až do konca. A ja som bola taká ohromená, že som si ju nechala ako trojnohé šteňa z útulku.
V ten večer som sa vychystala do mesta ako na bitevné pole. Sukňa, výstrih, opätky, kučery, tmavé oči, červený rúž. Ani som si nemyslela, že ešte môžem vyzerať dobre, ale s každou vrstvou mejkapu akoby sa formovala na mojej tvári nielen krása ale aj nepriepustná maska. S takou maskou by nikto netipoval, že pred necelým dňom som stála kúpeľni s nožom pri zápästí pripravená zatiahnuť. Dokonca ani ja nie. Odraz v zrkadle bol tak presvedčivo podobný môjmu šťastnému nezdevastovanému ja, že som mala chuť sa usmiať. Ale akonáhle som odvrátila zrak od svojho odrazu v zrkadle, videla som sa zasa len ako tú mátohu s vlasmi takmer tak pomotanými ako myšlienkami. Ale tak ma tá mrcha nemohla vidieť.
"Som tá, čo som bývala. Som tá, čo som bývala," snažila som sa presvedčiť samú seba. A s tými slovami som zbehla na vysokých opätkoch dolu schodmi akoby som sa s nimi narodila.
Sára pod hodinami nestála. Už len to ma presvedčilo o tom, že bude ku mne chladná a bude sa hrať na urazenú aj keď v skutočnosti bude hltať každé jedno slovo, ktoré poviem. "Ja si na teba počkám, neboj sa," zamrmlala som chabú vyhrážku a postavila sa k veľkej, takmer roztopenej kope snehu a čakala s hlavou dohora (aby vynikol môj dohora vysunutý namyslený nos, áno, Francúz, presne ten nos.) až kým sa z tmy nevynorila akási schudnutá, sebavedomá ale aj tak stále zhrbená siluéta Sáry. Prikradla sa ku mne, tiež na vysokých opätkoch a premerala si ma aj keď kvôli kabátu, ktorý mi siahal až po kolená nemohla nič vidieť. "Ahoj," pozdravila som a natiahla ruky, že ju objímem. Vyzerala takmer zaskočene. "Čauko," odpovedala sucho a jemne ma pobúchala po chrbáte. "Si nejaká iná," načala som s tým, že ju to poteší. Mávla rukou, ale tvár sa jej rozžiarila ako slnku, ktoré práve zbadalo prichádzajúci mesiac. "Začala som s jednou diétou, je vážne super, ale zatiaľ som len na začiatku." "Prospieva ti to," pokúsila som sa o úsmev a nervózne poklepkala nohou vo vysokej topánke. Začali ma oziabať palce. Predsa len, stále bol december. "Vyber, ktorý bar chceš," nadhodila som. Sára pokrčila plecami a na viedla ma do prvého podniku, ktorý jej oko zachytilo. Zložili sme sa v boxe rovno pri parkete, zhodili kabáty a Sára zaškúlila na môj výstrih siahajúci až neslušne nízko. Uškrnula som sa. Prečo mám vždy takú pravdu?
Hneď ako odišiel barman začal sa nevinný výsluch ohľadom môjho zmiznutia zo scény.
"Cestovala si?"
"Tak trochu, bola som v Berlíne," usmiala som sa široko. V Berlíne som skutočne bola. Ale to bolo v septembri, keď som ešte nebola roztrhaná na franforce.
"Tak to je super. Na ako dlho?"
"Mesiac," zašvitorila som sa nevinnú lož. Bola som tam štyri dni aj s cestami, lebo Francúzovi sa nepáčilo, že nerozumie ani slovo. "A keď som sa vrátila, ostala som chvíľu doma a oddychovala. Veď vieš, škola ukončená, univerzita žiadna adekvátna mojim požiadavkám, mám času habadej."
Sára znalecky prikývla, snáď akoby mi aj s navijakom zožrala, že som potrebovala dva mesiace ležať doma.
Barman nám doniesol drinky. Teda, Sáre. Moju vodku mi položil pod zdvihnutý nos so širokým vyzývavým úsmevom. "Vďaka," zažmurkala som. Presne pre toto som tam bola. Ja už nebudem umierať.
"A ty, začala si študovať, našla si si priateľa?" vyzvedala som. Sára pokrútila slamkou v pohári a následne aj našuchorenou hlavou. "Som na škole, samozrejme, ale priateľa nemám."
"Neboj sa, jedného dňa sa nájde niekto, kto si ťa všimne," pohladila som ju po ruke a ona sa usmiala. Vážne ako trojnohý pes.
"Vždy ma udivovalo ako vieš používať sarkazmus zo súcitom."
"Celá ja, máš pravdu," a s vierou v slová, ktoré povedala, že sarkazmus je moja najsilnejšia zbraň som do seba na ex kopla prvú vodku.
Neskôr, medzi jedenástym a dvanástym pohárom ma napadlo prečo som sa nechala na tri mesiace zabiť.
A ešte neskôr, medzi tretím a štvrtým tanečníkom som nahlas prekliala život.
A úplne na koniec v cudzej posteli s cudzím človekom som zistila, že motýle sa na mňa urazili. Ale vtedy, v tej chvíli keď som na malý moment začala vnímať svet som prišla na to, že všetky motýle sú mi ukradnuté. Živé či mŕtve. Jedného dňa aj tak uletia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára