Dva dni po tom, čo som sa vyliečila z chrípky, ktorú som chytila kým som ležala v snehu pripravená na smrť som už bola relatívne pokojná. Motýle sa utíšili. Celé dni ich nebolo cítiť. Len občas sa jemne pozdvihli a obrátili sa hore a dole v radostnom tanci.
Hej, radostnom. To teda.
Chrípka ma držala v posteli jedenásť dní a keď pripočítame ďalšie dva dni letargie sú to skoro dva týždne. Sneh vonku sa už stihol dvakrát roztopiť a znovu napadnúť. Deti stihli ochorieť a vyzdravieť. Prázdniny sa začali, Vianoce sa blížili.
A mne to bolo všetko jedno.
Strávila som v tom prekliatom dvojizbáku už tri mesiace. Len som tak ležala. Len tak zabíjala čas rozmýšľaním o všetkom čo som urobila zle, čo som urobila dobre, ale najviac o veciach, ktoré som nikdy neurobila. A celý ten čas, celé tri mesiace, štvrť roka z najlepšieho roka môjho života som strávia čakaním na momenty, ktoré sa nikdy nestanú. Čakaním na osobu ktorá nikdy nepríde. Na vraždu, ktorú nikdy nebudem schopná spáchať. A hoci som pekelne dobre vedela, že všetkým týmto šialenstvom len márnim drahocenný čas, ktorý som mala tráviť pripravovaním sa na život mimo tejto trápnej mestskej dediny aj tak som to všetko robila ďalej.
Lebo láska je skurvená štetka. Príde k vám ako nezvaný hosť na ktorého ste pred dverami čakali odkedy naposledy odišiel. Nech to bolo akokoľvek dávno. Vlečie za sebou kufre plné mučenia, úzkosti, depresie a v rukách nesie krabičku do ktorej by sa nezmestil ani ten komár ktorého ste rozpučili na stene poslednú augustovú noc. Všetko to rozhádže po podlahe, usadí sa a široko sa na vás usmeje. A vy sa tešíte, kričíte: "Jeeej, už nebudem sám." Ale vy piču viete, moji milí.
Krabičku pre špendlíkovú krabičku opatrne položí na stôl a keď sa jej opýtate čo v nej je, iba sa uškrnie. "To si musíš zaslúžiť," povie úlisne. A tam to začína.
Presne tam sa to začalo. Tam, presne tam. Keď sme sa spolu so slečnou najmocnejšouzbraňounasvete na seba prihlúpo usmievali na gauči v mojom dvojizbáku. Odvtedy neodišla. Stále tam sedí s tým rozdielom, že som už dávno prišla na to, že pre tú krabičku na stole sa vraždí. Že keď ju raz otvorila bola som mesiace a mesiace šťastná. Len raz, len jediný jeden raz. Zavrela ju hneď v nasledujúcej sekunde, zodvihla hlavu a usmiala sa.
"Predstav si, že ju nechám otvorenú, navždy." Navždy, bože, navždy.
"Vieš, koľko je to šťastia?" Šťastia, koľko je to šťastia.
"Pre koľkých ľudí si ju už nechala otvorenú?"
"Pre každého," odpovedala jednoducho. To mi nadávalo zmysel. Ak by každý mal v živote také šťastie, prečo je skoro každý smutný?
"Ak ju raz otvorím pre teba a pre človeka pre ktorého som ju otvorila tebe bude otvorená navždy. Ale ja odídem a nechám sem len tie dve krabičky. Môžete ich zavrieť, a ľahko. Veľmi ľahko môžete prísť o to vaše nekonečné šťastie. Stačí tretí človek, nezvaný hosť, zlá chvíľa. Raz ju zavriete a všetko je preč. Všetko šťastie, celá ja. Puf, a zrazu sú tu len depresie, mučenie a prázdnota."
"Tak sa otvorí druhá," mávla som ľahostajne rukou aj keď ma to zobralo.
"Myslíš?" uškrnula sa a už mi nepovedala ani slovo.
Keď moje šťastie vyprchalo prosila som ju na kolenách a v slzách nech krabičku otvorí znova.
Ľahostajne nadvihla obočie a ani sa na mňa nepozrela.
Dnes, druhý deň po tom, čo mi ustúpila chrípka som sa posadila na koberec oproti nej.
"Prepáč," povedala som rázne a ona konečne nadvihla hlavu. "Niečo tak vzácne nemôže mať duplikát, už som na to prišla. Ak raz nájdeš niekoho na koho chceš minúť celé svoje šťastie tak bude len jeden. Žiaden duplikát, žiadna druhá krabička. Len on."
"Veľmi správne," pritakala slečna najdôležitejšia. "A ja som ti už tvoju krabičku priniesla. Máš svoju osobu."
"Mala som," trpko som nadvihla pravý kútik úst v úškrne.
"Myslíš, že keby si ho už nemala, ešte stále tu sedím? Tu aj na piatom poschodí za lakovanými dverami. Veď vy dvaja si to viete povedať najlepšie."
"Mám ísť nebodaj dole?"
"Nebude treba," zasmiala sa, zamihotala a zmizla.
Ozvalo sa klopanie na dvere.
Tých presne 0 ľudí, ktorí toto čítajú si iste teraz hovorí čo je toto.
Žiadne dámy a žiadni páni, toto som ja.
Vitaj späť zlato, chýbala si mi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára