Sneží.
Neviem ako dlho, neviem či skoro alebo neskoro.
Postavím sa z postele, natiahnem zdrevenené nohy. Otváram okno vedľa a cítim príjemný chlad z ktorého mi hneď očervenejú uši. Vždy najskôr uši. Hľadím na pseudo dvor pred panelákom kde je kedysi určite krásna snehová prikrývka značne podupaná malými nohami deciek. Vedľa seba stoja tri snehuliaky s krivými úsmevmi z uhlia. Stoja tam smutní, deti ich dávno opustili lebo na sídlisko sadá tma a mráz je stále väčší a väčší. Matky sa začali báť, jedna po druhej v poradí podľa stupňa ignorácie vtiahli deti dnu s prísľubom teplého kakaa. A tak deti šli a krivých snehuliakov nechali stáť samých. Je mi ich ľúto. Nemá ich kto objať, nemá ich kto pozdraviť. Viem, aké to je byť celkom sám. Snehuliaky sú síce tri, ale každý jeden je osamelý. Je jedno koľko ľudí vedľa vás stojí. Aj tak budete vždy sami.
Obliekam si na tričko sveter, na sveter bundu, na hlavu čiapku a vo vysokých čižmách, ktoré mi mama pre istotu nachystala rovno pred dvere bežím dolu schodmi. Deväť poschodí ako nič, cestu nevnímam. Všimnem si len pomerne nové lakované dvere na piatom poschodí, ktoré sú neúprosne zavreté. Navždy.
Snehuliak naľavo má mrkvový nos o polovicu kratší ako zvyšní dvaja a na jeho konci vidno odtlačky zubov. Nie je to teda preto, že by najmenej klamal. Áno, snehuliaky klamú. Keď ich deti prosia aby sa do rána neroztopili len sa ďalej usmievajú a vôbec im nepovedia, že ak sa oteplí nájdu ich ráno poriadne zredukovaných. Nie.
Objímam snehuliaka naľavo. Smeje sa.
Aj ten v strede sa na mňa škerí, hoci uhlík v pravej polovici úst mu už odpadol.
Snehuliak napravo je najmenší, nemá šál a jeho úsmev je tak falošný, že by som ho najradšej vyzvala na súťaž.
"Si smutný, snehuliak?" pýtam sa ho s empatickým nádychom v zlomenom hlase, nad čím sa všetky motýle prehýbajú od smiechu. Snehuliak sa ďalej falošne usmieva.
"Si smutný, snehuliak," poviem si odpoveď. "Tak to ukáž." Vezmem do rúk na ktorých už badať chlad dva krajné uhlíky z každej strany a otočím ich smerom dole. Smutný snehuliak je zrazu krajší, keď už nie je falošný. No stále mu niečo chýba, stále mi je ho ľúto.
"Smutný snehuliak je najkrajší, lebo nie je falošný. A možno bude krajší, keď bude vyzerať ako smutný človek," poviem mu, empatia z môjho hlasu neodchádza. Dám si dole čiapku aj bundu a prehodím ich na neho, bundu dokonca aj zapnem, taký je chudák snehuliak malý.
Mala by mi byť zima, ale nie je.
A motýle chcú tak strašne niečo cítiť, že sa hádžem do neschodeného snehu, ktorý teraz padá v obrovských vločkách a nechávam sa pomaly zasypávať krásnym chladným snehom.
Že som ja nebola ako sneh. Tak krásna a tak chladná, topiaca sa len pod naliehavým chceným dotykom a lúčom slnka.
Prečo som nemyslela na sneh, na môj milovaný sneh, keď som sa celá roztopila pod jediným úsmevom.
Možno ak sa nechám zasypať, už nikdy nebudem schopná sa roztopiť. Možno budem len súčasť snehovej periny a rozpustím sa na vločky z ktorých vznikne ďalší smutný snehuliak. A možno konečne niekto uvidí, že ja-snehuliak som smutná a otočí uhlíky správnym smerom. A možno sa otvoria lakované dvere a snehuliak sa sám od seba usmeje. Motýle nie. Motýle odletia lebo prehrajú. Konečne. Bodaj by prehrali.
Zaspávam.
Myslím.
Motýle kričia.
"Vieš, že keby bola vojna náš príbeh by bol tragickou romancou?"
"Vieš, že náš príbeh je tragický už teraz?"
Niekto mi berie perinu. Nepáči sa mi to, ale akosi neviem kričať.
"Nemka, Nemka, čo si len s tebou počnem?"
"Francúz, Francúz, a nie si ty génius?"
Niekto ma berie z mojej ľadovej postele. Chcem otvoriť oči a pozrieť sa, čo je to barbara. Veď ja chcem len zomrieť.
"Usmeješ sa, prosím?"
"Prečo?" nechápem. Len ja chcem úsmev.
"Aj ja mám svoje motýle, ktoré sú hladné."
Barbar ma nesie po schodoch. Zaborím sa do bundy a takmer sa preberám, ale nevládzem a možno ani nechcem. Tá vôňa, tá vôňa.
Zrazu už nechcem zomrieť, ale chcem aby sa schody nikdy neskončili, aby vôňa nikdy nevyprchala a aby motýle nezačali srdcervúco kvíliť a prosiť o úsmev, ktorý si nemôžem vypýtať.
Zrazu zastane. Stále ležím v jeho náručí, prilepená k bunde, ktorá tak nádherne vonia.
"Ich liebe dich."
"Je t'aime."
Plačeme spolu s motýľmi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára