Ktovie, či ma ľudia vidia. Napadlo ma to už mnohokrát, ale nikdy som sa nad tým nezamyslela tak naozaj. Do hĺbky, neprevŕtala som túto zaležitosť tak, ako mnoho iných vecí. Vedela som presne povedať v ktorom roku vyhlásili 45. pápeža aj prečo, celý jeho životopis by som vedela odrecitovať odpredu aj odzadu a doplnila by som svoj názor. Mám rada pápežov, odzrkadľuje sa v nich potreba ľudstva tej ktorej doby. Lenže čo mi pomôže 45. pápež proti depresií? Kráčam k smrti s otvorenou náručou a pápež Lev I. ma môže akurát tak sotiť do pekla.
Mám vlastne depresiu? Dá so nekonečný prúd myšlienok prerušený len krátkym spánkom nazvať depresiou? Dá sa nevšímavosť a ignorácia ospravedlniť zlým duševným stavom? Asi, možno, neviem. Nad týmto porozmýšľam, keď prídem na to, či ma ľudia vidia.
Kráčam. Bosá, v šatách z bielej plachty, ktorú vydúvajú nešťastne poletujúce motýle, ktoré sa ešte nestihli zakukliť. Nekričia, dobre rozmýšľam. A mesto, kedysi také priateľské a plné je úplne prázdne. Nefúka vietor, nesvieti slnko. Nie je teplo ani zima. Možno už ani nie je počasie. A možno je len ja ho nevidím. Zo stoličiek na nespočítateľnom množstve terás zmizli pestrofarebné vankúše. Stoja tam ošarpané, porozbíjané a tie na ktorých sa dá sedieť nevyzerajú lákavo. Zem je pre mňa krajšia ako tie stoličky na ktorých som presedela celé večery s bezodnou šálkou kávy a Francúzom oproti. Francúz sa mi zvykol smiať, že kofeín je moja pohonná látka. Že som Nemka skrz-naskrz lebo som ako drahé auto. Nemecké drahé auto, ktoré spotrebuje veľa benzínu pre nič.
Na stoličke však Francúz nesedí. Ani na zemi, ale ja si sadám aj napriek tomu, že ak niekto príde, budem mu zavadzať. Nevadí, obíde ma. Vždy sa nájde cesta okolo bosej Nemky, ktorá zle hovorí po nemecky. Pozerám sa na domy s vysokými stropmi. Pozerám sa na svet pod mliečne-bielym nebom. Necítim nič len motýľov pod plachtou ako začínajú protestovať proti mojej nečinnosti. Trepocú krídlami, nahnevane dvíhajú tykadlá a krikom mi naznačujú, že ak nechcem ísť zasa bližšie k smrti, mala by som rozmýšľať. Snažím sa na ne usmiať, ale oni nechcú môj úsmev. Chcú, aby som im dala pokoj a nemyslela na ne. A na Francúza. A na minulosť. A na všetko, čo sa ma týka.
Tak teda rozmýšľam nad tým kde zmizli všetci tí, ktorí tu sedávali, usmievali sa na Nemku, Francúza a ich motýle. Kde zmizli tí, ktorí mi sľúbili, že tu budú navždy? Vždy som si pod pojmom navždy predstavila priateľa sediaceho na novučičkej stoličke s farebným vankúšom, ktorý drží čokoládu pre Nemku a usmieva sa na motýle, ktoré blažene búchajú o šaty. Na stoličkách ale stále nikto nesedí, nikto nejde okolo. Motýle sa hnevajú stále viac, vraj s tým mám okamžite prestať. Tak prestávam. Postavím sa zo zeme, dovolím si ešte jeden pohľad na stoličky a predstaviť si Francúza a jeho úsmev. Motýle začínajú kričať. Utekám.
Precitnem sa doma. Je svetlo, dvere sú pootvorené a ja mám na sebe tepláky, rozťahané tričko a ponožky s dierou na päte. Pozerám sa do stropu kým nezačujem tiché kroky. Mama sa ma snaží prehovoriť na prechádzku po meste. Nahnevane jej odpovedám, že som sa len teraz vrátila a som unavená.
Mama je začudovaná, vraj som týždeň nevyšla z domu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára