Výkrik nahnevaných motýľov (prológ)

Niekto, netuším kto a vôbec ma to nezaujíma, raz povedal: "Zomrieť je jednoduché. Je to život, ktorý ma straší až na smrť." Podľa môjho názoru, ktorý nikoho nezaujíma rovnako mňa nezaujíma meno autora tohto pomýleného citátu, bol tento človek buď málo opitý alebo zbitý životom až tak, že začal veriť v smrť ako v prijateľnú alternatívu. Zomrieť je jednoduché, to mu neberiem. Smrť je len akt kedy prestanete dýchať, smiať sa, plakať či milovať. Zomrieť je skutočne ľahké, primitívne. Musí byť, inak by hlupáci nevedeli ako zomrieť a to by bolo smutné. Svet by bol preplnený hlupákmi, ktorí by len čakali. To by si smrť neodpustila, myslím. Neodoprela by si ten pôžitok zobrať zo sveta ďalšieho, hoci aj úplne bezcenného človeka. Zomrieť je teda hračka, ale zomierať je niečo úplne iné.
Niektorí hovoria, že smrť je okamih ku ktorému smerujeme celý život. Neverím,  hoci je smiešne, že tomu oponujem práve ja. Veď je to trápne, stačí sa rozhliadnuť a vidíme, že takmer nikto nesmeruje z práce k smrti a po ceste sa staví doma len aby sa vyspal. Smerujeme k tým, ktorí na nás netrpezlivo čakajú s večerou, s výčitkami či s radosťou. Smerujeme do roztvorenej náruče našej mamy, ktorá nás privíta s iskrou v očiach. Šťastný človek nemyslí na to, že niekde na rohu ulice v kamióne s poľským šoférom nás čaká smrť. Nevyhľadáva ju. Nečaká. Ani úspešný človek. Ani zaslepený. Ani zamilovaný. Ani ambiciózny.
Takmer nikto nečaká na smrť. Hovorím takmer, lebo sú to ľudia ako ja, ktorí stratili náruč milovaného človeka, iskru v očiach aj nádej na šťastie.
Sú aj takí ľudia, ktorí zomierajú. Práve teraz. Zomierajú dlho a bolestivo a majú tisíce šancí oľutovať všetko čo kedy urobili zle, oplakať každého, koho zradili a zranili a môžu sa rozlúčiť s každým, kto ich bude počúvať. Niektorí z nich za to nemôžu. Ich cesty do roztvorenej náruče si privlastnila smrť a teraz k nej naozaj smerujú. Najskôr pomaličky, potom rýchlo a nakoniec jej skočia do náručia. Či s úsmevom, to neviem. Tak ďaleko som sa ešte s myšlienkami nedostala.
A sú aj ľudia ako ja. Ja smerujem k smrti, určite áno. Počujem, ako sa mi smeje, až sa tak natriasa od radosti keď ma počuje kráčať stále bližšie. Na mne si raz zgustne. Lenže ja ešte neplánujem zomrieť. Na tú ľahkú činnosť ešte nie som pripravená, ešte som neskončila s tými ťažkými.
Niežeby som toho robila veľa. Necítim ani nevidím, nežijem. Ľahko by si ma splietli s mŕtvolou. Keby som toľko nerozmýšľala.
Často som sa pýtala samej seba prečo tak veľa rozmýšľam keď je mnoho iných vecí, ktoré by som mohla robiť. Predtým som nikdy na nič neprišla, ale nakoniec, po mesiacoch rozmýšľania keď som križovala jednu z prázdnych ulíc nášho mesta s ešte prázdnejšou ulicou, konečne ma to napadlo.
Rozmýšľam, aby som unikla spomienkam na život.
A výkrikom.
Výkrikom nahnevaných motýľov.